luciahubinska

„Volám sa Aaron Bushnell. Som príslušník amerického letectva v aktívnej službe a už sa nebudem podieľať na genocíde. Chystám sa na extrémny akt protestu, ale v porovnaní s tým, čo zažívajú ľudia v Palestíne v rukách svojich kolonizátorov, to vôbec nie je extrémne. Toto je to, o čom naša vládnuca trieda rozhodla, že bude normálne. Osloboďte Palestínu.“

V srdcervúcom prejave zúfalstva a protestu Aaron Bushnell, príslušník amerického letectva v aktívnej službe, vyhlásil, že sa už nemôže ďalej prizerať a byť súčasťou toho, čo vníma ako genocídu. S neuveriteľným odhodlaním sa podnietil k činu extrémneho protestu a podpálil sa pred Izraelskou ambasádou vo Washingtone. Jeho činy podľa neho blednú na spektre extrémnosti v porovnaní s neľútostným utrpením, ktoré prežíva palestínsky ľud pod okupáciou Izraela. “ Toto je to, o čom naša vládnuca trieda rozhodla, že bude normálne” povedal a ako jeho telo požierali plamene stále volal po oslobodení Palestíny.

Čin sebaupálenia Aarona Bushnella v pokojné nedeľné popoludnie vyvoláva otrasy vo svedomí každého, kto sa o ňom dozvie, čoho dôkazom je aj virálnosť správ, obrázkov, ilustrácií a video kompilácií, ktoré zaplavili sociálne siete v priebehu posledných 72 hodín. Samotná extrémnosť jeho protestu vyvoláva naliehavé otázky o hĺbke zúfalstva a dezilúzie, ktorú musel dosiahnuť. Akých hrôz bol svedkom alebo sa o nich dozvedel, že ho to viedlo k záveru, že takýto dramatický čin plný utrpenia a hroznej smrti je jedinou možnosťou, ako vyjadriť svoj protest? A predsa, ak boli jeho dojmy také závažné, prečo sa rozhodol mlčať, a nie prehovoriť skôr, než dospel k takému hroznému riešeniu?

Tu by sme si mali spomenúť na to, ako Spojené štáty zaobchádzajú s tými, ktorí odhaľujú ich vojnové zločiny (ako napríklad Chelse Manningová a Julian Assange, ktorí si v dôsledku zúrivosti USA prešli absolútnym peklom). Je preto tiež možné, že ak Aaron Bushnell niečo vedel alebo videl, bol presvedčený, že život v americkom väzení za rozprávanie o zverstvách, ktoré videl, sa bude rovnať životu vo večnom utrpení. Rozhodol sa, že je lepšie takto bolestivo zomrieť, ako byť postihnutý takým osudom.

No je tu aj druhý problém. To je slabá reakcia médií na Bushnellov hlboký protestný čín, ktorá je rovnako znepokojujúca ako samotný akt. Oneskorenie a spôsob, akým mainstreamové médiá informovali o takejto významnej udalosti, vyvoláva kritické otázky: Prečo táto udalosť nebola okamžite vyhlásená za mimoriadnu správu? Uplynul takmer celý deň, kým sa vôbec objavila na niektorých hlavných kanáloch, a napriek tomu sa nedostala medzi hlavné správy, na titulné strany ani do popredia, čo by zodpovedalo závažnosti tejto udalosti. Namiesto toho sa video a príbeh Aarona Bushnella postupne šírili prostredníctvom sociálnych médií, čo dokazuje schopnosť verejnosti uvedomiť si vážnosť a symboliku tohto činu ako aj poukazuje na hlbokú empatiu s jeho osudom. Váhavosť mainstreamových médií venovať Bushnellovmu príbehu pozornosť, ktorú si zaslúži, a spôsob, akým mnohé médiá informovali o bagatelizovaní tejto hroznej udalosti, poukazuje na znepokojujúci aspekt nášho mediálneho prostredia.

Aby sme pochopili, ako médiá zaobchádzali s Bushnellovým príbehom, môžme aplikovať päť mediálnych filtrov Noama Chomského a Edwarda Hermana, ktoré ponúkajú rámec na vysvetlenie toho, prečo mohli byť vynechané alebo bagatelizované kľúčové aspekty tohto príbehu alebo príbeh samotný, zatiaľ čo o iných aspektoch sa informovalo s cieľom skresliť samotnú hrôzu a silu solidarity, ktorou je tento príbeh presýtený. Týchto 5 filtrov je nasledovných: „Veľkosť, vlastníctvo a zameranie na zisk, reklamná licencia na podnikanie (ekonomické záujmy masmédií sú prvoradé), masmediálne zdroje správ (zvyčajne ide o korporátne alebo vládne zdroje), “Flak”, a marginalizácia nesúhlasu/spoločnosti alebo antikomunistický filter, ktorý bol obzvlášť výrazný počas studenej vojny naďalej sa však uplatňuje)“.

Zameriam sa tu najmä na štvrtý a piaty filter, pretože vieme, že naše mainstreamové médiá nie sú v najlepšom prípade ničím iným ako komerčnými podnikmi a v najhoršom prípade veľkými elitnými propagandistickými trúbami, ktoré konajú v rozpore s verejným záujmom. Vlastní ich a platí hŕstka mocnej elity, ktorá ovláda informácie vo svete a tieto médiá vo svojom záujme.  Masmédiá nespochybňujú moc, sú jej hovorcami. Masmédiá neposkytujú verejnosti informácie, ktoré sú vecné a dôležité pre verejný záujem, ale naopak, zavádzajú a mätú verejnosť tak aby sa ľudia podriadili a podporovali postoje elity, ktoré sú proti našim vlastným záujmom.

4. Filter Flak: „Flak“ sa vzťahuje na negatívne reakcie na mediálne vyhlásenie alebo program. Môže mať podobu sťažností, žalôb, regulačných tlakov alebo iných foriem verejnej alebo súkromnej odozvy. Médiá sa často vyhýbajú témam alebo rozprávaniam, ktoré by mohli vyvolať „flak“ zo strany vplyvných jednotlivcov, organizácií alebo vládnych subjektov, a tak formujú obsah, aby sa vyhli kontroverzii alebo kritike a v konečnom dôsledku aby sa vyhli zablokovaniu finančných príjmov do organizácií.

Tento filter sa prejavuje v tom, že vynecháva napríklad uvedenie reakcie jedného z príslušníkov tajnej služby izraelského veľvyslanectva na už horiaceho Bushnella. To, čo ukazujú fotografie a videozáznamy, je agresívna reakcia, pri ktorej mieri zbraňou na Bushnella, ktorý leží na zemi a horí. Kým sa jeden z dôstojníkov snažil uhasiť oheň, kričal na svojho kolegu: „Nepotrebujem zbrane. Potrebujem hasiace prístroje.“  O tejto neprimeranej a nehumánnej reakcii sa však v mainstreamových médiách neobjavila žiadna zmienka tobôž nie kritika.

Toto sformulovanie a táto časť príbehu sa objavili len v jednom z nezávislých internetových spravodajských portálov The Reason. Historik Asad Dandia sa pre tento portál vyjadril k tomuto incidentu a stručne zdôraznil „obludnosť našej politickej kultúry“. „Od miestnej až po federálnu úroveň sa štát stretáva s každou výzvou s možnosťou zabíjať,“ napísal. Ilustruje to širší spoločenský a systémový problém, keď je nesúhlas bez ohľadu na jeho formu nielen odsúvaný na vedľajšiu koľaj, ale aj konfrontovaný s neprimeranou a často militarizovanou reakciou. 

Filter 5: Antikomunizmus ako kontrolný mechanizmus / minimalizácia disentu: Hoci pôvodným kontextom tohto filtra bolo obdobie Studenej vojny, keď antikomunizmus slúžil ako národná ideológia na ospravedlnenie určitých politík a mediálnych postupov, tento filter možno chápať širšie ako strach zo spoločenského nepriateľa alebo negatívnej ideológie. V súčasnom ponímaní ho možno chápať ako zobrazovanie démonizovaného „iného“ alebo existenčnej hrozby, ktorá ospravedlňuje určité kroky alebo politiky. Tento mechanizmus slúži na mobilizáciu verejnej podpory pre určité otázky a na marginalizáciu nesúhlasných hlasov alebo alternatívnych perspektív.

Piaty filter sa teda v tomto prípade zameriava na minimalizovanie disentu. Reakciou na Bushnellov čin bola aj výrazná reakcia orgánov činných v trestnom konaní vrátane príchodu jednotky na zneškodňovanie bômb a zapojenia viacerých federálnych agentúr s cieľom údajne minimalizovať ohrozenie verejnosti. Informovanie o opatreniach orgánov činných v trestnom konaní, najmä o kontrole podozrivého vozidla, ktoré možno vidieť napríklad v BBC, by sa mohlo interpretovať ako spôsob delegitimizácie Bushnellovho protestu, keďže žiadne nebezpečenstvo pre verejnosť sa nepotvrdilo. Tým, že sa médiá zameriavajú skôr na potenciálne nebezpečenstvo, ktoré predstavoval, než na politické posolstvo, ktoré chcel odovzdať, prispievajú k naratívu, ktorý marginalizuje nesúhlasné hlasy tým, že ich podsúva ako obavy o verejnú bezpečnosť. Zameranie médií na tento aspekt, najmä bez primeraného kontextualizovania jeho motivácií, má teda za úlohu znížiť legitimitu jeho posolstva.

Ak sa pozrieme na reportáže a spravodajstvo o príbehu Aarona Bushnella cez optiku mediálnych filtrov Hermanovho a Chomského modelu propagandy, vidíme zložitú súhru medzi mediálnymi naratívmi, neprimeranou reakciou aktérov presadzovania práva v mene štátu a marginalizáciou disentu. Zbytočné a neopodstatnené zameranie sa na potenciálne hrozby a bezpečnostné opatrenia spolu s agresívnou reakciou orgánov činných v trestnom konaní slúži na delegitimizáciu a marginalizáciu politického vyhlásenia, ktoré je jadrom Bushnellovho činu. Táto analýza ukazuje, že záujmy korporátnych médií sú predovšetkým záujmami ich pánov. Naše mediálne prostredie je nefunkčné a podkopáva našu demokraciu. Je načase začať aktívne odmietať tento model a nájsť alternatívy k poškodenému modelu koncentrovaného vlastníctva médií v rukách niekoľkých mocných elít.