luciahubinska

V uplynulom týždni zasiahli svet udržateľnej módy správy o krachu spoločnosti Renewcell. Spoločnosť Renewcell, založená v roku 2012, no začala oficiálne operácie v roku 2022, so sídlom vo Švédsku, predstavila prelomovú patentovanú technológiu, ktorá dokáže recyklovať celulózový textilný odpad – vrátane vyradených bavlnených odevov a zvyškov z výroby – na nový materiál známy ako cirkulóza. Táto inovácia bola podporená Európskou Komisiou a strategicky zosúladená a podporená so širšou ambíciou Európskej únie prijať obehové hospodárstvo (alebo cirkulárnu ekonomiku) a znamenala významný krok smerom k udržateľnosti v móde. Okrem toho v roku 2021 Európska investičná banka podpísala so švédskou spoločnosťou Renewcell úverovú zmluvu až do výšky 30,75 milióna eur na financovanie inovatívneho projektu v rámci európskej iniciatívy obehového hospodárstva.

Udržateľnosť a ekologický dopad módneho priemyslu

Módny priemysel je veľkým environmentálnym stresorom, ktorý predstavuje 10 % celosvetovej uhlíkovej stopy – čo zodpovedá uhlíkovej stope celej Európskej únie. Významne vyčerpáva vodné zdroje, znečisťuje rieky a potoky a ročne smeruje 85 % textilu na skládky (napríklad Ghana stala smetiskom rýchlej módy, domáci teraz volajú oblasti zaplavené textíliami z Globálneho severu aj  „jama smrti“). Okrem toho sa pri praní odevov uvoľňuje do oceánov približne 500 000 ton mikrovlákien ročne, čo zodpovedá znečisteniu z 50 miliárd plastových fliaš. V správe spoločnosti Quantis International za rok 2018 sa za hlavné faktory, ktoré prispievajú k vplyvu odvetvia na životné prostredie, označili farbenie a konečná úprava (36 %), príprava priadze (28 %) a výroba vlákien (15 %). Výroba vlákien, najmä prostredníctvom pestovania bavlny, je taktiež známa svojim značným vplyvom na odber sladkej vody a degradáciu ekosystému, zatiaľ čo ostatné fázy sú neekologické pre ich vysokú spotrebu energie z fosílnych palív, čo vedie k značnému vyčerpávaniu neobnoviteľných zdrojov.

Cirkulárna ekonomika v EÚ

Cieľom koncepcie cirkulárnej ekonomiky, ktorá je ústredným prvkom Akčného plánu cirkulárnej ekonomiky Európskej komisie prijatého v marci 2020 ako súčasť Európskej Zelenej Dohody (Green Deal), je zmierniť zaťaženie prírodných zdrojov a zároveň podporiť udržateľný rast a zamestnanosť. Táto iniciatíva je založená na predpoklade tranzície, na udržateľnejší model, ktorý má nielen podporovať cieľ EÚ v oblasti klimatickej neutrality do roku 2050 a boj proti strate biodiverzity, ale zároveň sľubuje spotrebiteľom prístup k trvácnejším, opraviteľným a recyklovateľným vysokokvalitným výrobkom za dostupné ceny, spolu s inovatívnymi službami a novými pracovnými miestami.

Neočakávaný bankrot spoločnosti Renewcell len niečo vyše roka po spustení jej hlavného recyklačného závodu – prvého svojho druhu, ktorý ponúka komerčné riešenie na 100 % recykláciu textilu – však vyvoláva kritické otázky. Napriek počiatočným úspechom, vrátane partnerstva s H&M a sľubovanej investície od spoločnosti Inditex, materskej spoločnosti Zara, do recyklovaného bavlneného odpadu, spoločnosť Renewcell do novembra 2023 oznámila nedostatok objednávok. Nedostatok podpory projektov ako tento sa odráža na celom odvetví. Nedostatočný prístup k financovaniu je kľúčovou prekážkou mnohých riešení v oblasti udržateľnosti, ako sú inovácie materiálov a dekarbonizácia dodávateľského reťazca, pričom značky sa nedokážu zaviazať k ich dlhodobému financovaniu. A pokiaľ hovorím o “nedostatočnom prístupe k financovaniu” mám na mysli neochotu značiek a módnych koncernov akceptovať minimálne zvýšenie nákladov na produkciu, ktorá vyplýva z udržateľných postupov. Túto neochotu môžme považovať aj ako symptóm kapitalistického systému, ktorý vždy uprednostňuje zisk pred akýmikoľvek inými cieľmi.

Sľuby módneho priemyslu o udržateľnejšej produkcii sú zväčša iba „greenwashing“

Príbeh o neúspechu spoločnosti Renewcell nie je izolovaný a ani prvý tohto druhu a poukazuje na hlbší problém v rámci prístupu módneho priemyslu k udržateľnosti. Napriek verejným záväzkom k environmentálnym cieľom existuje výrazná medzera medzi rétorikou priemyslu a skutočnom pokroku pri dosahovaní kľúčových ukazovateľov, ako je znižovanie emisií, spravodlivé mzdy a znižovanie odpadu a nadprodukcie. Záľuba tohto odvetvia v limitovaných alebo občasných kolekciách, ktoré sú vyrobené ekologickejšie, bez integrácie týchto postupov vo veľkom meradle bráni celoplošnému zapracovaniu inovatívnych materiálov a udržateľných výrobných procesov do ich biznis modelu. Bankrot spoločnosti Renewcell, ktorý ich CEO označil za „smutný deň pre životné prostredie“, zdôrazňuje pomalé tempo zmien v módnom priemysle a nedostatok odhodlania v oblasti udržateľnosti.

Tieto výzvy odrážajú širšie napätie medzi environmentálnou udržateľnosťou a motívmi kapitalizmu. Kapitalizmus je vo svojej podstate iracionálny systém, pretože honba za ziskom s vylúčením všetkých ostatných aspektov vedie ku katastrofám, ako je napríklad klimatická kríza. Napriek snahám Európskej únie o podporu ekologickejšieho hospodárstva prostredníctvom iniciatív, ako je napríklad Zelená dohoda, prevládajúca kapitalistická logika často podkopáva tieto snahy a udržiava degradáciu životného prostredia. Tento cyklus inovácií potláčaných hospodárskymi záujmami zdôrazňuje naliehavú potrebu prehodnotenia priorít a naznačuje, že skutočný environmentálny pokrok si môže vyžadovať zásadnú zmenu hospodárskych systémov, ktoré riadia naše priemyselné odvetvia a spoločnosti. Jedným takýmto riešením je napríklad ekosocializmus. Podstatou ekosocializmu je myšlienka demokratického ekologického plánovania, v ktorom o hospodárstve rozhoduje samotné obyvateľstvo, a nie trh. Táto vízia je v zásadnom rozpore s myšlienkou súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a plánovacieho procesu. Na zabezpečenie investícií a technologického pokroku v prospech spoločného dobra sa musí kontrola presunúť zo súkromných bánk a kapitalistických firiem do verejnej sféry. Následne to bude celá spoločnosť, a nie malá skupina vlastníkov majetku alebo technokratická elita, kto bude demokraticky prijímať kľúčové rozhodnutia o tom, ktoré výrobné spôsoby uprednostniť a ako rozdeliť zdroje na vzdelávanie, zdravotníctvo a kultúru.