Za posledných pár desaťročí sme boli svedkami rastúceho vplyvu liberálnej ideológie vo vysokoškolskom vzdelávaní v Spojenom kráľovstve, ktorý sa prejavil ako snahy a iniciatívy na podporu zapojenia študentov z menej tradičného prostredia do univerzitného vzdelávania s cielom zvýšiť rovnosť príležitostí pre znevýhodnené skupiny v spoločnosti. Hoci s touto iniciatívou v zásade súhlasím, nemôžem ignorovať, ako mnohé liberálne politiky v podstate znižujú úroveň vzdelávania a menia ho na obyčajný produkt, ktorý si možno kúpiť za cenu školného.
Medzi kolegami akademikmi a zamestnancami nielen v mojej inštitúcii, ale aj mimo nej, existuje široká zhoda a dôkazy o tom, že väčšina študentov sa v súčasnosti aktívne nezaoberá literatúrou – nečítajú, celkový záujem o učenie je slabý a dochádzka nízka. Študentom chýba naozajstná motivácia sa poriadne zapojiť do vyučovacieho procesu.
Ako vyučujúci sme neustále tlačení k tomu, aby sme urobili všetko pre to, aby študenti prešli, pretože každý stratený študent znamená aj stratu finančných prostriedkov. Ako pedagógovia však cítime, že môžeme urobiť len toľko, koľko je v našich silách, za prácu je v konečnom dôsledku zodpovedný študent. Hoci väčšine študentov záleží aspoň na ich hodnotenej práci, chýbajú postihy za neúčasť na prednáškach, seminároch, nevypracovanie úloh zadaných mimo vyučovania, alebo problémy s dochádzkou, pretože tieto faktory nemajú vplyv na celkové študijné výsledky – čo je pre väčšinu študentov prvoradé. Tu chcem pridať krátku poznámku, nechcem aby tento príspevok vyznel len ako výlev frustrovanej pedagogičky. Musíme si uvedomiť širší dopad toho čo opisujem. Títo mladí ľudia sa pomaly ale isto dostávajú do štruktúr našej spoločnosti, uchádzajú sa o povolania v rôznych oblastiach, od žurnalistiky až po právo. Ak nezabezpečíme, aby sa počas štúdia na univerzite maximálne vzdelávali, obávam sa, ako bude naša spoločnosť vyzerať o niekoľko desaťročí.
Ako riešenie, navrhujem komplexnejšie a diferencovanejšie kritériá hodnotenia, ktoré by presahovali obyčajné známkovanie predložených prác. Takýto systém by mal odrážať širšiu účasť a snahu, zapojenie sa do práce s literatúrou, pravidelné plnenie úloh a domácich prác mimo vyučovania, angažovanosť na hodinách atď. študentov nielen pri plnení úloh, ale aj pri rozvíjaní ich kritických, analytických, výskumných a samostatných schopností myslenia. Tento prístup sa zameriava nielen na spravodlivosť, ale slúži aj ako motivačný nástroj pre študentov, aby sa aktívnejšie zapájali do štúdia akademických materiálov.
Liberálny establišment, o ktorom môžem s istotou povedať, že ovládol vysoké školstvo v Spojenom kráľovstve, to však nedovolí. Prvoradým záujmom týchto akademikov a tvorcov politík je “naliehavá potreba reagovať na blaho študentov”. Práve dnes som dostala e-mail, v ktorom skupina akademikov navrhuje “súcitnú pedagogiku, pedagogiku vzťahov, budovanie vzťahov so študentmi, aby si pedagógovia všimli utrpenie a útlak a podnikli kroky na zníženie ujmy študentov”. Úprimne povedané, neviem si predstaviť súcitnejšiu pedagogiku, ako je tá, ktorú už praktizujeme. Aj keď uznávam, že študenti vysokých škôl majú rôznorodé zázemie a že niekto môže namietať, že znevýhodnení študenti čelia časovým a zdrojovým obmedzeniam kvôli tomu, že musia počas štúdia aj pracovať, povinnostiam starostlivosti alebo rodičovstvu, tlačí sa ale otázka: Aký zmysel má vysokoškolské vzdelanie, ak študenti nezískajú kritické zručnosti, ako je práca s literatúrou, kritické myslenie a analytické schopnosti počas týchto rokov?
Som toho názoru, že tieto postupy majú nepriaznivé účinky v tom zmysle, že ich vedľajší produkt je upevňovanie neoliberálnych ideálov jednak tým, že z univerzít robia len stroje na zarábanie peňazí ako z každej inej kapitalistickej inštitúcie, pretože neprinášajú skutočnú pridanú hodnotu študentom a spoločnosti, a po druhé aj riskujú zhoršenie existujúcich nerovností. Napriek pôvodnému cieľu podporovať spoločenskú rovnosť prostredníctvom vzdelávania tým, že prijímajú menej privilegovaných študentov, niekto môže povedať, že aktívne prispievajú k ohlupovaniu ďalších generácií. Tento paradoxný výsledok poukazuje na tendenciu neoliberalizmu kooptovať a komodifikovať úsilie zamerané na riešenie nerovnosti, čo v konečnom dôsledku udržiava a posilňuje zavedené mocenské štruktúry.
" kritické zručnosti, ako je práca s... ...
" Aj keď uznávam, že študenti vysokých... ...
Celá debata | RSS tejto debaty