luciahubinska

Tento víkend sa všetky oči upierajú na prezidentské voľby – bezpochyby téma, ktorá si zaslúži našu pozornosť. Avšak už nejaký čas ma zaujíma otázka, ktorá sa paradoxne vyhýba pozornosti všetkých kandidátov, a pritom patrí medzi najpalčivejšie problémy dneška, na globálnej úrovni, ale o to viac v rámci demokratických spoločností, kde by malo byť právo na dôstojný život vnímané ako základná sloboda. Ide o problematiku chudoby a s tým súvisiaci pokles životnej úrovne v Európe.

Možno to bude pre niektorých prekvapenie, pre iných možno nie, ale Európa čelí vážnemu problému: boj s chudobou a postupným úpadkom životnej úrovne je tvrdou realitou. Aj napriek kritickosti tejto situácie a utrpeniu, ktoré prináša, otázka chudoby je v našich diskusiách zanedbávaná. Vo verejnom diskurze je tento problém často zatlačený do úzadia alebo predstavovaný v zavádzajúcom svetle. Navyše, v našej spoločnosti prevláda tendencia maskovať chudobu – či už ide o naše vlastnú alebo situáciu druhých. O chudobe sa nehovorí, nepriznávame si ju, a mnohokrát si ani neuvedomujeme jej prítomnosť a dopady..

„Neviditeľnosť“ je kľúčovým znakom chudoby. V mnohých prípadoch sú chudobným (deťom z ulice, žobrákom, bezdomovcom) odopreté verejné priestory preto aby neboli na očiach verejnosti, a stávajú sa teda priestorovo neviditeľnými. V celej Európe sme zaznamenali nárast trendov, ktoré „odstraňujú“ chudobných zo zvyšku spoločnosti: príklady zahŕňajú kriminalizáciu chudoby a zákazy žobrania v Škandinávii až po inštaláciu „obranného“ pouličného zariadenia, ktoré bráni ľuďom v sedení alebo odpočinku, známeho aj ako proti-bezdomovecká architektúra.

Takisto, naše chápanie chudoby je nesprávne. Chudoba nie je len bezdomovectvo, nie je to len hlad alebo nedostatok základných potrieb. Chudoba nie je len problém takzvaného tretieho sveta. Chudobu možno chápať aj ako systematický nedostatok možností alebo schopností. Nie sú to však možnosti alebo schopnosti konzumovať; niečo čo nám je už desaťročia podsúvané ako merítko úspechu alebo blahobytu. Myšlienky kapitalizmu a neoliberalizmu nám neustále naznačujú, že sloboda znamená míňať svoje ťažko zarobené peniaze na veci, ktoré si často ani nemôžeme dovoliť, pretože cítime potrebu dokázať svoje spoločenské postavenie a vytvárať imidž úspechu a bohatstva. To je však falošná predstava prosperity ako opaku chudoby aj napriek tomu, čo sa nám snažia nahovoriť reklamy, sociálne media alebo populárna kultúra. Schopnosti a možnosti o ktorých hovorím, sú skutočné slobody bytia a konania. Chudoba zbavuje človeka pochopenia a realizácie jeho potenciálu a možnosti slobodného riadenia a plánovania vlastného života a budúcnosti.

Chudoba nás zbavuje budúcnosti a slobody, na ktoré má každý individuál žijúci v demokracii právo. Človek, ktorý je dobre živený, gramotný, a s decentným zamestnaním môže byť ochudobnený o budúcnosť a o svoju slobodu takisto ako ten bez domova. Je teda dôležité sa pýtať: Riadim svoj život tak ako chcem ja? Som schopná dať svoj život do pohybu na to aby som dosiahla svoje ciele? Som schopná vysťahovať sa z tohto nájomného bytu a kúpiť si vlastný? Som schopný absolvovať kurz filmovej tvorby, pretože to je to, čo by som naozaj rád robil? Som schopná naplniť svoj potenciál?

V demokracii je tento prípad ešte naliehavejší.  Ako hovorí známy ekonóm a filozof Amartya Sen, demokracia je systém, ktorý sa vyznačuje slobodou. Politickou, a slobodou jednotlivca rozhodovať o svojom živote. Ak máme politickú slobodu, znamená to, že vláda reaguje na svojich občanov a ich potreby. Preto v demokracii nie je miesto pre chudobu. Ak hovoríme o slobode jednotlivca rozhodovať sám za seba, hovoríme o slobode plánovať si život podľa našich predstáv, čo je ale v priamom rozpore s chudobou alebo depriváciou, keďže chudoba kladie limity na našu slobodu vyberania si cesty životom. Sloboda sa teda opäť stáva privilégiom bohatých, čo je v priamom rozpore s demokraciou.  

Okrem toho, máme často tendenciu myslieť si o sebe, že chudoba sa nás netýka. Odmietame priznať si finančné ťažkosti alebo sa im postaviť, čo je zväčša spôsobené strachom zo straty spoločenského postavenia alebo z odhalenia zraniteľnosti ako aj pred spoločnosťou tak aj pred samým sebou. A aj keď sa očividne ocitneme v takejto situácii, často si myslíme, že niečo robíme zle. Že je to preto, lebo málo pracujeme, nie sme dosť šikovný alebo vzdelaný, alebo sme si vybrali odvetvie či prácu, ktorá nie je dobre platená, a preto si zaslúžime byť chudobní. Pravda je však taká, že je to systém, v ktorom žijeme, ktorý zlyháva, pretože práca nám už vôbec nezaisťuje, dôstojné prežitie.

Nedávny prieskum zaradil chudobu a sociálne vylúčenie medzi hlavné problémy členských štátov EÚ a vyzval na prijatie inkluzívnejších a spravodlivejších politík. O svojom boji ale musíme v prvom rade hovoriť. A hlasno. Ak budeme ticho a naďalej robiť chudobu neviditeľnou, vždy bude chýbať dostatočný tlak na tvorcov politík, aby sa týmto naliehavým problémom zaoberali, pretože chudoba im na dvere klopať nebude.