luciahubinska

Na nedávnej recepcii na slovenskom veľvyslanectve v Spojenom Kráľovstve som mala možnosť stretnúť sa so slovenským ministrom školstva Tomášom Druckerom. Náš rozhovor prirodzene smeroval k otázke rozdielov medzi systémami vysokoškolského vzdelávania na Slovensku a v Spojenom kráľovstve. Minister Drucker vyjadril nespokojnosť so stavom slovenských vysokých škôl, pričom vyzdvihol najmä nedostatočnú motiváciu študentov a absenciu prirodzeného pocitu súťaživosti. Podľa jeho názoru chýba najmä dynamika, ktorá by študentov nútila vzájomne sa predháňať, dosahovať vynikajúce výsledky a zdokonaľovať svoje zručnosti. S týmto tvrdením nemôžem nesúhlasiť.

Ministra zaujímali návrhy na riešenie tohto problému a zabezpečenie toho, aby vysoké školy produkovali vysokokvalifikovaných a zamestnateľných absolventov. Niektorí spoludiskutujúci naznačovali, že kľúčom by mohlo byť zavedenie školného. Argumentovali tým, že vysoké náklady na vysokoškolské vzdelávanie v Spojenom kráľovstve vyvolávajú u študentov väčší zmysel pre hodnotu a zodpovednosť, pretože si veľmi dobre uvedomujú finančnú hodnotu každej prednášky alebo seminára. Tento pohľad bol podporený aj príkladom prístupu pedagógov, medzi ktorých patria aj moji kolegovia na vlastnej inštitúcii, ktorí na začiatku roka motivujú študentov výpočtom nákladov na každú prednášku, aby ich odradili od ich vynechania.

Ako presvedčená socialistka sa s touto logikou nemôžem stotožniť. Finančná záťaž by sa nikdy nemala považovať za legitímny nástroj na zlepšenie efektívnosti verejných služieb vrátane vzdelávania. Zavedenie vysokého školného prináša ďalekosiahle negatívne dôsledky, ktoré výrazne prevyšujú akékoľvek domnelé výhody. Takýto krok by odradil mnohých talentovaných jednotlivcov z ekonomicky znevýhodneného prostredia od prístupu k vzdelaniu, čím by sa narušila zásada rovnosti príležitostí a ohrozila celková kvalita spoločnosti. Tvrdiť, že školné motivuje študentov, znamená nepochopiť základnú povahu vzdelávania ako verejného statku.
Rovnako je problematický aj základný predpoklad, že univerzity sú strojmi na produkciu absolventov, ktorí sú vysoko uplatniteľní na trhu práce.

Skutočný problém, ktorý ovplyvňuje vzdelávanie, spočíva inde a vidím ho v dvoch širokých dimenziách: po prvé, je to prenikanie liberálnej ideológie do vzdelávacích systémov, ktoré sa prejavuje ako infantilizácia vzdelávania, po druhé, je to neoliberálna logika voľného trhu aplikovaná na vzdelávanie, ktorá považuje vedomosti za tovar a študentov za zákazníkov. Tieto tendencie sú najviditeľnejšie práve vo vysokoškolských systémoch Veľkej Británie a Spojených štátov, vzdelávacích systémoch vnímaných v kontexte Slovenska ako nadradené.

V Anglicku a Spojených štátoch sa medzi univerzitami a podnikateľskými subjektmi vytvárajú čoraz pevnejšie väzby, humanitné vedy sú podfinancované, školné pre študentov rastie astronomickou rýchlosťou (dokonca aj za novej labouristickej vlády v Spojenom kráľovstve) a výskum sa hodnotí cez prizmu kultúry auditu. V Anglicku Browneov report – údajne nezávislý audit vysokoškolského vzdelávania, vydaný v roku 2009 – zaviedol spôsoby riadenia, financovania a hodnotenia, ktoré vo všetkých ohľadoch robia z vysokoškolského vzdelávania doplnok firemných hodnôt a záujmov. Poskytovanie lepšej zamestnateľnosti pretransformovalo spojenie medzi vedomosťami a mocou, pričom z fakulty a študentov urobilo profesionálnych podnikateľov a zákazníkov. Sprostredkovateľom tradičných vzťahov medzi identitou študujúceho, cieľom hodnotenia a študijnými výsledkami je spotrebiteľská orientácia a výskum ukázal, že vyššia spotrebiteľská orientácia bola spojená s nižšími študijnými výsledkami. Okrem toho zodpovednosť za platenie školného bola spojená s vyššou spotrebiteľskou orientáciou a následne nižším študijným výkonom.

Z hľadiska nedostatku motivácie neoliberalizmus vytvoril aj tzv. spotrebiteľský prístup k pedagogike, ktorý sa nazýva „voľba študenta“. Tento spotrebiteľský model zásadne ovplyvňuje dynamiku vysokoškolského vzdelávania, často so znepokojujúcimi dôsledkami. Keďže inštitúcie sa snažia prilákať a udržať si študentov, spokojnosť študentov sa stáva kľúčovým meradlom úspechu. Univerzity si osvojujú prístup k zákazníckym službám, čo môže viesť k praktikám, ako je nafukovanie (prilepšovanie) známok a znižovanie akademickej prísnosti, aby sa predišlo negatívnej spätnej väzbe.

Vezmite si napríklad univerzitu v Cambridge, ktorá je historicky známa tým, že podporuje súťaživú akademickú náročnosť. Pod tlakom kampaní ako „Naše známky, naša voľba“ sa zrušilo zverejňovanie výsledkov skúšok, aby sa študenti chránili pred stresom a hanbou. Hoci to môže znieť pokrokovo, zásadne to podkopáva prostredie, ktoré je hnacou silou excelentnosti. Podobne sa tradičné skúšky, ktoré hodnotia nielen vedomosti, ale aj kritické myslenie a rozhodovanie pod tlakom, čoraz viac nahrádzajú menej náročnými hodnoteniami, ako sú seminárne práce. Tieto zmeny znižujú akademické štandardy a nepripravujú študentov na výzvy reálneho sveta.

Tieto trendy odrážajú spoločenskú zmenu vo vnímaní vzdelávania aj mimo akademickej pôdy. Keď sa vzdelanie zredukuje na transakčný tovar – titul kúpený za školné – alebo sa považuje len za odrazový mostík k zamestnaniu, stráca sa jeho hlbší zmysel. Komodifikácia vzdelávania je teda v súlade s neoliberálnou logikou, ktorá redukuje všetky ľudské snahy na analýzu nákladov a výnosov. Študenti zasa pristupujú k vzdelávaniu s minimálnym úsilím a uprednostňujú jednoduchosť a predajnosť pred intelektuálnymi výzvami a rastom. Dôsledky tohto myslenia presahujú rámec jednotlivca. Spoločnosť, ktorá oceňuje vzdelanie len pre jeho užitočnosť, riskuje, že stratí mysliteľov, inovátorov a informovaných občanov schopných riešiť zložité sociálne, etické a vedecké výzvy. Namiesto toho hrozí, že sa univerzity stanú továrňami, ktoré budú chrliť technicky kompetentnú, ale intelektuálne plytkú pracovnú silu.

Riešenie týchto výziev si vyžaduje viac než len vnútorné reformy na univerzitách. Vzdelávanie je hlboko prepojené s ekonomickými prioritami, kultúrnymi normami a politickými ideológiami spoločnosti, ktorej slúži. Skutočná zmena si vyžaduje širšiu spoločenskú zmenu. Ak by sme v spoločnosti dostatočne oceňovali intelektuálne zdatnosti a skutočnú múdrosť tak ako dnes oceňujeme materiálne statky, či krásu a schopnosť vedieť sa za každú cenu “presadiť”, možno by aj študenti boli viac motivovaní sa zmysluplne vzdelávať. Chceli by sa totiž stať atraktívnymi v spoločnosti, tak ako sa to teraz snažia robiť v rámci iných hodnôt. Tu by zmena musela nastať v mechanizmoch, ktoré tvoria hodnoty pre spoločnosť, ako napríklad kultúra a médiá, ale hlavne na úrovni vedomia každého jednotlivca.

Čo sa týka univerzít, tie sa musia znovu zaviazať k akademickej prísnosti, uprednostniť holistické vzdelávanie pred úzkymi ukazovateľmi zamestnateľnosti, a vzdorovať „voľbe študenta“, neoliberálnemu spotrebiteľskému modelu pedagogiky, ktorý pod zámienkou demokratizácie tlačí na členov fakulty, aby sa prispôsobovali preferenciám študentov namiesto toho, aby dodržiavali pedagogické zásady, a odmietnuť vábenie povrchných „riešení“, ako je školné.

Vlády musia navonok uznať vzdelávanie ako verejný statok a podľa toho investovať. To znamená prijať univerzálny systém financovania verejného vzdelávania, ktorý bude motivovať univerzity k uprednostňovaniu kvality pred kvantitou. Financovanie by sa malo viazať na hlavné poslanie univerzít: podporovať intelektuálnu náročnosť, rozvíjať zvedavosť, napredovať vo výskume a kultivovať kritické myslenie.

Životaschopný prístup by mohol zahŕňať model základného financovania a navýšenia, v rámci ktorého by univerzity dostávali základnú úroveň financovania na pokrytie základných činností a udržanie akademických štandardov, doplnenú o cielené príspevky na výskum, inovácie a zapojenie komunity. Okrem toho model progresívneho zdaňovania – kde bohatší jednotlivci a korporácie prispievajú viac – môže priniesť potrebné príjmy na udržanie tohto univerzálneho verejného vzdelávacieho systému bez toho, aby zaťažil študentov alebo ich rodiny.

Navyše, riešenie systémových nerovností – ako je nerovnosť príjmov, neistota bývania a krízy duševného zdravia – si vyžadujú koordinované úsilie vlád, komunít a inštitúcií. Vzdelávanie nemôže prosperovať izolovane; vyžaduje si ekosystém, ktorý podporuje študentov v období ich formovania a po ňom.

Chápem, že minister stojí pred obrovskou úlohou, pretože nie je potrebná len reforma vzdelávania, ale reforma spoločnosti. Vzájomné pôsobenie vnútornej dynamiky vzdelávacích inštitúcií a vonkajšieho spoločenského kontextu zdôrazňuje potrebu komplexného prístupu k premene vvsokoškolského vzdelávacieho systému na Slovensku aj inde. Ak chce skutočne zlepšiť naše školstvo, bude na to potrebovať širokú koalíciu partnerov, ktorí chápu význam univerzitného vzdelávania v jeho pravej podstate; vzdelávanie nie je tovar, ale základný kameň spoločenského pokroku a demokracie. Univerzity potom musia byť súčasťou širšieho hnutia, ktorého cieľom je nanovo definovať hodnoty, ktoré sú základom nielen našich vzdelávacích systémov ale aj spoločnosti a politiky.