luciahubinska

Ocitáme sa v kľúčovom a historickom okamihu, keď v sálach Európskeho parlamentu prebieha diskusia veľkého rozsahu a dosahu – návrh na klasifikáciu nenávistných prejavov ako trestného činu na európskej úrovni. Táto potenciálna legislatívna zmena je reakciou na narastajúci spoločenský problém nenavistných prejavov predovšetkým na sociálnych sieťach, ale poskytuje aj príležitosť na prehodnotenie našich kolektívnych hodnôt a samotných systémov, ktoré formujú našu spološnosť. Chcem teda priblížiť, aj keď veľmi v skratke túto zložitú problematiku a vysvetliť hlavné argumenty pre a proti a navrhnúť cestu vpred, ktorá by bola v súlade s ideálmi, ktoré si ako Európania ctíme.

Organizácia Spojených Národov definuje nenávistné prejavy ako akúkoľvek komunikáciu v reči, písomnom prejave alebo správaní, ktorá útočí alebo používa urážlivý jazyk proti osobe alebo skupine na základe faktorov identity, ako je náboženstvo, etnický pôvod, národnosť, rasa, farba pleti, pôvod, pohlavie alebo iné podobné atribúty. Nenávistné prejavy nie sú len nepríjemné slová alebo urážlivý jazyk, ale sú priamym útokom na dôstojnosť a bezpečnosť menšín, komunít LGBTQ+, žien, migrantov a iných zraniteľných skupín. Krutá realita a hlavné nebezpečenstvo spočíva v schopnosti slov inšpirovať skutočné činy nenávisti a násilia.

Hoci som zanietenou zástankyňou slobody prejavu, je dôležité uznať, že existujú opodstatnené a presvedčivé dôvody na obmedzenie tejto slobody. Akokoľvek príťažlivo a vznešene to môže znieť, argument, že sloboda prejavu by mala byť absolútna, je mylný a nikto v serióznej filozofickej diskusii neobhajuje neobmedzenú komunikáciu.

Komunikácia je cieľavedomá činnosť a v kontexte diskusie o slobode prejavu sa musíme zamyslieť nad jej hodnotou z hľadiska prínosu pre spoločnosť, teda hodnotou, ktorá v prvom rade opodstatňuje právo na slobodu prejavu. Formy prejavu ako nenávistný prejav, alebo výroky, ktoré obsahujú hrozby, urážky alebo slová určené na vyprovokovanie násilia, majú malú spoločenskú hodnotu a môžu byť oprávnene obmedzené v záujme väčšieho dobra poriadku a morálky. Iniciatívu na kriminalizáciu nenávistných prejavov na európskej úrovni možno teda považovať za prejav europskeho záväzku dodržiavať ľudské práva, no obmedzovanie slobody prejavu však môže byť zradnou cestou. Sloboda prejavu je chránená predovšetkým preto, aby štát nemohol umlčať odlišné názory a zavádzať nespravodlivé politické opatrenia. Štát, alebo akákoľvek iná entita ktora má právomoc cenzurovať, túto právomoc (pravdepodobne) zneužije.

Táto obava je odpostatnená aj prebiehajúcim legislatívnym vývojom v Európskej únii, ako aj opatrení prijatých komisiou Ursuly von der Leyenovej, najmä ak sa na ne pozrieme cez optiku zložitého palestínsko-izraelského konfliktu. V tomto kontexte sa kritika konania Izraela často odsudzuje ako antisemitizmus, čo vyvoláva otázky o nestrannom uplatňovaní definícií nenávistných prejavov. Tento problém sa ešte zhoršuje v dôsledku nejednotných noriem uplatňovaných na kresťanov a moslimov v Európe. Zatiaľ čo snaha o sekularizáciu a odluku cirkvi od štátu je dlhodobou politickou agendou, útoky na kresťanstvo, od humorného zobrazovania Ježiša až po otvorené urážky veriacich, sú zriedkavo ústredným bodom hlavných diskusií o nenávistných prejavoch. To je v ostrom kontraste s citlivosťou a vážnosťou, ktorá sa pripisuje akémukoľvek vnímanému zosmiešňovaniu alebo urážaniu moslimov. Takéto rozdiely vyvolávajú kritické obavy: Ako môžeme zaručiť, že zákony, ktoré vytvoríme, nebudú zneužité ako nástroj politickej zaujatosti alebo uplatňované diskriminačným spôsobom?

Myslím si, že riešenie tohto problému presahuje individuálnu zodpovednosť a vyžaduje si, aby sme sa zaoberali systémovými faktormi, ktoré podnecujú nenávistné prejavy. Budem tvrdiť, že zodpovednosť za obmedzenie nenávistných prejavov by nemala spočívať len na policajnej kontrole jednotlivých občanov. Naša pozornosť sa musí v prvom rade presunúť na osoby vo vplyvných pozíciách, najmä na politikov a spoločnosti vlastniace sociálne siete. To je aj tak koreňom problému a súčasný stav spoločnosti je vždy odrazom toho, čo sa deje na týchto vyšších miestach.

Je to predovšetkým prevládajúci obchodný model sociálnych médií, hlboko zakorenený v kapitalistických princípoch, ktorý prekvitá vo vytváraní a posilňovaní rozdeľujúceho obsahu s cieľom dosiahnuť zisk. Tieto platformy, hoci ponúkajú bezkonkurenčné príležitosti na spojenie a sebavyjadrenie, sa vyhýbajú svojej povinnosti moderovať obsah a uprednostňujú zisk pred spoločenskou harmóniou. Platformy sociálnych médií, poháňané neúnavnou honbou za ziskom, sa stali arénami na šírenie nenávistných prejavov vďaka algoritmom, ktoré diktujú, čo vidíme a s čím komunikujeme: žiaľ, nie sú navrhnuté tak, aby podporovali zdravú diskusiu, ale aby za každú cenu zaujali používateľov, často podnecovaním konfliktov a rozdelenia.

Politici navyše často túto polarizáciu prehlbujú a niekedy ju aj vytvárajú, keď si vyberajú polarizujúce témy, ktoré podnecujú nenávisť voči jednotlivým skupinám obyvateľstva. Ako osoby, ktoré majú významný vplyv na formovanie verejnej mienky, by mali dodržiavať vyššie komunikačné štandardy a uprednostňovať jednotu a spoločné dobro pred rozdeľovaním.

V priebehu tejto rozpravy teda naliehavo žiadam europoslancov, aby zaujali komplexný prístup. Áno, mali by sme diskutovať o zákonoch proti nenávistným prejavom, ale mali by sme tak urobiť až po tom, ako sa zasadíme za zákony, ktoré budú brať na zodpovednosť politikov aj korporácie. Musíme presadzovať reformu riadenia sociálnych médií , hľadať modely, ktoré uprednostnia verejný záujem pred súkromným ziskom. Je čas kriticky preskúmať a spochybniť kapitalistické rámce, na ktorých sú tieto platformy založené, a nasmerovať ich k budúcnosti, v ktorej ekonomické motívy nebudú podkopávať sociálnu súdržnosť a vzájomný rešpekt.

Pri pokračovaní v tejto legislatívnej ceste majme na pamäti, že naším cieľom nie je len sankcionovať, ale uskutočniť transformačnú zmenu. Nachádzame sa na križovatke, na ktorej môžu naše rozhodnutia pretvoriť európske prostredie a podporiť spoločnosť, ktorá nielen chráni rozmanitosť, ale aj podporuje úctivú a konštruktívnu diskusiu.