luciahubinska

Už dlho sa zamýšľam nad podstatou pravdy a pátram v rôznych filozofických tradíciách, aby som pochopila jej definície a význam. Moje teoretické skúmania však náhle uzemnili dva zarážajúce osobné zážitky z praxe.

Po prvé, všimla som si zmeny v mojom sociálnom kruhu: niekoľko priateľov na Facebooku si ma odstránilo z kontaktov, s najväčšou pravdepodobnosťou ako reakciu na moje politické názory. Tento akt digitálneho dištancovania ma prinútil zamyslieť sa nad krehkosťou vzťahov tvárou v tvár odlišným názorom. Po druhé, stretla som sa s očividnými dezinformáciami, alebo aspoň ničím nepodloženými polovpravdami, ktoré šíri jeden z politikov prostredníctvom svojich komunikačných kanálov. Tieto polopravdy a lži, ktoré sa šírili vedome, poukázali na ľahkosť, s akou sa dá v našom digitálnom veku manipulovať s informáciami a s pravdou.

To ma priviedlo k morálnej otázke. Mala by som sa postaviť týmto prípadom klamstva, menovať tých, ktorí ich šíria a odsúdiť ich, alebo by som mala mlčať, aby som sa vyhla eskalácii konfliktov na sociálnych sieťach? Zistila som, že zvažujem etickú korektnosť proti snahe zachovať pokoj. Vďaka tomuto vnútornému dialógu som si uvedomila základnú chybu vo svojom prístupe: uprednostňovanie vyhýbania sa konfliktom pred hovorením pravdy.

V našej spoločnosti sa pravda už necení. V konfrontácii s ňou ľudia často buď popierajú jej existenciu, alebo ju považujú za príliš ťažkú na akceptovanie. Zvykli sme si na čiastočné pravdy a otvorené lži, hľadáme informácie, ktoré sú v súlade s našimi už existujúcimi presvedčeniami. Táto tendencia sa prejavuje v každodenných interakciách; napríklad keď hľadáme skôr potvrdenie než úprimné názory na náš vzhľad alebo konanie. V okamihu, keď niekto nesúhlasí alebo má odlišný názor, stáva sa naším nepriateľom. To viedlo ku kultúre, v ktorej sa nesúhlasné hlasy umlčujú alebo ostrakizujú, čím sa vytvárajú tzv. echokomory, ktoré posilňujú naše predsudky a eliminujú rôznorodé viac nuansované perspektívy.

Priateľ nám povie, že vyzeráme dobre, len aby sa vyhol hádkam. Médiá nám poskytnú informácie, ktoré očakávame, aby si udržali svoje publikum. A politik nám povie všetko, čo chceme počuť, pretože potrebuje naše hlasy.

Okrem toho sa to na politickej scéne prejavuje v polarizovaných diskusiách, kde sa zložité otázky redukujú na binárne voľby. Politické kampane sa často zameriavajú na rozdeľujúce témy, pričom zostáva len málo priestoru pre umiernené alebo diferencované názory. Takéto binárne myslenie zanedbáva existenciu stredného myšlienkového prúdu, ktorý je nevyhnutný pre vyváženú a obsažnú diskusiu.

Tento postoj voči pravde sa odráža aj na stave žurnalistiky. Moderné médiá čoraz viac uprednostňujú názory pred spravodajstvom založeným na faktoch. Ekonomické tlaky vedú k uprednostňovaniu názorových príspevkov, ktorých výroba je lacnejšia ako komplexné globálne spravodajstvo. Tento posun prispieva k menšej informovanosti verejnosti, čo ďalej prehlbuje spoločenské rozdiely.

Podstata týchto problémov spočíva v tom, ako dnes spoločnosť funguje. Sme rozdelení na tábory, z ktorých každý sa drží svojej verzie pravdy, čo čoraz viac sťažuje zmysluplný dialóg a hľadanie spoločného stanoviska.

Táto roztrieštenosť je alarmujúca, pretože nám bráni vo vzájomnom porozumení a v spolupráci na dosahovaní spoločných cieľov. Potreba otvorenej, úprimnej komunikácie a ochoty konfrontovať sa s nepríjemnými pravdami je dôležitejšia ako kedykoľvek predtým, ak chceme preklenúť tieto rozdiely a podporiť jednotnejšiu a informovanejšiu spoločnosť.