luciahubinska

V sobotu večer som si sadla s mamou, aby sme si znovu pozreli film „Mastičkár“ z roku 1982 na Jednotke. Príbeh sa odvíja okolo významného chirurga, ktorý v momente zúfalstva po opustení rodiny stratí po noci plnej alkoholu pamäť. Prekrstený na Antona nanovo definuje svoju identitu ako dedinský liečiteľ, ktorý preukáže výnimočné chirurgické schopnosti.

Napriek Antonovmu altruistickému úsiliu a jeho nadaniu vykonávať život zachraňujúce operácie bez nároku na finančný zisk ho miestny lekár opakovane spochybňuje a napáda. Tento doktor, ktorý je predstaviteľom uznávaných lekárskych autorít, sa Antonovi opakovane vyhráža za to, že vykonáva svoju prax bez náležitej lekárskej kvalifikácie. Príbeh naberá strhujúci spád, keď Anton skončí vo väzení za úspešnú operáciu mozgu, ktorou zachránil život miestnej predavačke, keď to diplomovaný lekár odmietol.

Film ponúka priestor na úvahy o zložitom vzťahu medzi lekárskou profesiou a jej domnelou jurisdikciou nad zdravím a chorobou, ktorá sa rozvíja, a umne odhaľuje tendenciu lekárskeho establišmentu nárokovať si autoritu v otázkach týkajúcich sa zdravia, často bez ohľadu na jej účinnosť pri ich riešení.

Tento scenár je paralelou širšieho spoločenského javu, keď sa vzostup spoločenskej hodnoty, akou je zdravie, prelína sa so vzostupom profesionálneho orgánu – v tomto prípade lekárov – ktorí si prisvojujú právomoc nad touto hodnotou. Po vytvorení tejto oficiálnej právomoci má lekárska profesia tendenciu formovať svoje vlastné konceptualizácie choroby, formovať a ovplyvňovať spoločenské významy spojené so zdravím. 

Na jednej strane film zdôrazňuje dynamiku moci medzi lekárskou profesiou a verejnosťou, pričom vyvodzuje súvislosti so širšou autoritou štátu. To vedie k zásadnej otázke o slobode jednotlivca – do akej miery môže štát legitímne presadzovať predpísané správanie, ako ho diktujú lekárske autority?

Významnú úlohu tu zohráva lekárska propaganda, ktorá manipuluje vnímanie verejnosti o tom, čo sa považuje za zdravé. Medzi relevantné historické príklady patrí napríklad propagácia pitia mlieka ako súčasť zdravých stravovacích návykov. Využívala sa pritom veda o výžive na zavedenie kravského mlieka ako nevyhnutnej potraviny, pričom globálny obchod a európska koloniálna okupácia zaviedli pitie mlieka ako kultúrnu normu na celom svete a to aj napriek skutočnosti, že približne dve tretiny svetovej populácie majú problémy s trávením mlieka. Vlády a mliekarenský priemysel spojili predstavy o zdraví s hospodárskymi a politickými záujmami a prezentovali mliečne výrobky ako „prírodné“ napriek tomu, že sa na ich výrobe a aj prezervácii podielalo niekoľko priemyselných procesov. Reklamy propagovali tieto výrobky ako ašpirácie pre zdravý život a spájali ich s ideálnym moderným životným štýlom, ale zobrazovali výlučne biele rodiny strednej triedy, čo odrážalo a udržiavalo spoločenské rozdelenie na základe rasy a triedy. Vedci zasa čoraz častejšie používali kategórie „čistý“ a „špinavý“ v súvislosti s verejným zdravím, pričom čistotu spájali s bezpečnosťou a zdravím a tieto kategórie podpásovo spájali so spoločenským postavením.

Podobne ako v tomto období si aj počas COVIDu lekárske autority, využívajúc propagandistické techniky, vytvorili vplyvný monopol na definície pojmu „zdravý“, pričom ho stotožnili s pojmom „bez vírusov“ a túto kategóriu spojili s obrazom „dobrého“ a „cnostného“ občana. Tí, ktorí vykazovali „prijateľné“ správanie, diktované opäť tými istými autoritami, boli považovaní za ľudí, ktorí si zaslúžia istú formu „slobody“, hoci v rámci obmedzení, ktoré zaviedla pandémia. Prostredníctvom tejto taktiky sa normalizoval dokonca aj autoritatívny postoj, ktorý zaujali zdravotnícke organizácie, najmä Svetová zdravotnícka organizácia (WHO), využívajúca nátlakové taktiky na kontrolu obyvateľstva. Hoci tieto opatrenia boli zamerané na boj proti pandémii, je už teraz evidentné, že ich nepriaznivé účinky často prevážili nad prínosmi, ovplyvňovali duševné zdravie, bránili prevencii a liečbe iných chorôb a neúmerne postihovali ekonomicky zraniteľné skupiny a malé podniky.

Okrem toho tieto orgány v mene zdravia vykonávali kontrolu nad určitými aspektmi spoločnosti, obmedzovali verejnú diskusiu a nesúhlas regulovaním „dezinformácií“ a „misinformácií„. Toto zavádzanie autority odráža konflikt zobrazený vo filme, kde sa stretávajú nároky lekára na zákonnú autoritu, hoci pochybnú a často márnu, s Antonovými neakreditovanými, ale správnymi a život zachraňujúcimi liečebnými metódami. Táto paralelná skúsenosť vyvoláva otázky o hraniciach lekárskej autority a oprávnenosti jej nárokov.

V paralelách s naším súčasným kontextom film povzbudzuje divákov, aby kriticky zhodnotili vplyv, ktorý majú lekárske autority na formovanie spoločenského vnímania zdravia a choroby. Podnecuje zamyslenie sa nad potenciálnymi dôsledkami tejto autority, podnecuje základné otázky o individuálnej autonómii, spoločenských hodnotách a etických rozmeroch lekárskych praktík, najmä v kontextoch, ako je reakcia na COVID-19, kde sa definície „zdravého“ prelínajú s občianske cnosti a občianstvo. Príbeh Mastičkára slúži ako objektív, cez ktorý môžeme kriticky preskúmať potenciálne úskalia udelenia nekontrolovanej autority lekárskej oblasti a nabáda nás k zamysleniu sa nad rovnováhou medzi verejným zdravím a slobodami jednotlivca. Keďže sa pohybujeme v zložitom postpandemickom svete, poučenie z filmu Mastičkár je stále aktuálne a nabáda nás, aby sme spochybnili predpoklady a dôsledky nároku lekárskej profesie na jurisdikciu.